Článok bol uskutočnený a uverejnený na platforme leaderxpress.cz 20. septembra 2021.

Čo znamená byť lead pastorom? Čo je tvoja zodpovednosť, konkrétne aktivity?

M: Nie som pastorom konkrétnej lokality. Bol som, najskôr v Nových Zámkoch a potom v Nitre. Ale ako Lead Pastor prinášam víziu a smerovanie a formulujem hlavný ťah. V praxi to znamená, že v jednotlivých lokalitách nášho zboru kážem. Každú nedeľu vždy v inom. A organizujem stretnutia s jednotlivými pastormi týchto lokalít, ktoré sa konajú týždenne. Venujem sa im, pomáham im sa rozvíjať, rásť. V našom prípade sa jedná o päť manželských párov plus Executive Pastor (tj. výkonný pastor, ktorý má na starosti infraštruktúru a rozvoj). 

Ako prvá vznikla lokalita v Nových Zámkoch? Aký bol jej príbeh? Zakladali ste ju s cieľom pokračovať ďalej? 

M: Zakladanie zborov v období po revolúcii by som mohol komentovať jednak z hľadiska cirkvi, jedna z môjho osobného hľadiska.

Ak by som to analyzoval z hľadiska cirkvi, tak po 89. roku mala Apoštolská cirkev iba päť zborov a asi päťsto ľudí. Taká miniatúrna cirkev. A bolo jasné, že veľkou potrebou bolo zakladať nové zbory v mestách. Dnes sú zbory alebo lokality týchto zborov asi v päťdesiatich mestách. Čiže aj z pohľadu celej cirkvi to bola silná priorita, veľký dopyt. A 90-te roky tomu dali podstatný náboj. Povedal by som, že do roku 2007 bola silná dynamika v zakladaní zborov v mestách, čo je moja srdcovka. V posledných desiatich rokoch je táto dynamika presunutá do rómskeho prostredia, kde vzniklo minimálne desať rómskych zborov. Od 2007 roku však celkovo registrujem skôr letargiu. Ako by sme narazili na nejaký rastový strop. 

Myslím, že to je veľmi podobné aj v iných cirkvách. A ak by si nám odhalil aj svoju osobnú motiváciu ako si sa k zakladaniu dostal?

M: Keď prišla revolúcia, prežil som povolanie do služby. Študoval som na gymnáziu v Nových Zámkoch, bol som tretiak. Celé gymnázium išlo na film Ježiš do kina. Bolo to niečo nezvyčajné, pretože dovtedy sme chodili iba na ruské vojnové filmy. Keď na konci filmu zaznelo evanjelium, bol to pre mňa veľmi silný moment. V tej chvíli som prežil, že toto je generácia, ktorú mi Boh dáva na srdce. Potom som začal biblický krúžok na gymnáziu, robil som SOČku o Bohu a ďalšie evanjelizačné aktivity. Rok na to som išiel do USA na tri roky na biblickú školu a vedel som, že keď sa vrátim, chcem v Nových Zámkoch založiť zbor. Otec bol pastorom v blízkych Nesvadoch a v tom čase v Nových Zámkoch neexistoval žiadny evanjelikálny zbor. Počas letných prázdnin sme tam evanjelizačne pôsobili a začala tam fungovať malá skupinka. 

V r. 1994 som sa do Nových Zámkoch presťahoval a začal som intenzívnu misijnú prácu, evanjelizácie. To bola ešte éra stanových evanjelizácií. Porevolučný boom. Mnoho ľudí sa v tom čase obrátilo. A tak vznikol prvý zbor. V roku 1998 bol oficiálne ustanovený ako plnohodnotný zbor. Tento zbor slúžil intenzívne mestu. Vytvorili sme materské centrum, ktoré viedla moja manželka. A ďalšie projekty ako službu bezdomovcom, tréningové programy a iné. Malo to celkom dobrý ťah. Vo mne sa začal rodiť sen o expanzii do iných miest. O zakladaní zborov v ďalších okolitých mestách. Predstavoval som si to tak, že ja zostanem v Nových Zámkoch, ale náš zbor bude vysielať vytrénovaných služobníkov ďalej. V tom čase sme mali takú malú biblickú školu, také tréningové centrum. 

A bolo to tak? Vysielali ste služobníkov ďalej?

M: V roku 2005 som bol kázať v Srbsku a tam som mal jednu bezsennú noc, Boh mi nedal spať a jednoducho povedané, prežil som povolanie pre Nitru. Teda v tom zmysle, že tam nepošlem niekoho iného, ale sám sa tam s rodinou presťahujem a založím tam zbor. Čiže r. 2006 sme sa s rodinou presťahovali do Nitry a začali sme od začiatku. 

Nepoznali ste tam vôbec nikoho?

M: Nie, nemali sme tam žiadne zázemie, žiadnych veriacich, od ktorých by sme začali. Naša výbava od Boha je v tom, že sme priekopníci, ale v zásade sa takýto spôsob zakladania zborov neodporúča. Aby som bol presný, spolu s nami sa prisťahovali ešte tri dievčatá s tým zámerom, že nám budú pomáhať. A za krátko prišla ďalšia rodina. Takže v priebehu roka sa vyprofilovala skupina asi 15 ľudí ako jadro zboru. 

Rok sme sa stretávali na byte ako misijná skupina a potom sme sa pokúšali nájsť nejaký verejný priestor. Zažili sme asi do 50 zamietnutí. Aj v Nových Zámkoch som mal takéto situácie, duchovné boje, ale v Nitre to bolo ešte silnejšie. Dôvodom bola zrejme nedôvera inštitúcií k evanjelikálnemu spoločenstvu v silne katolíckom prostredí. V Nových Zámkoch bol zasa veľký vplyv New Age a okultizmu. Išiel som do 40 dňového pôstu iba s konzumáciou ovocných štiav. Až 39. deň pôstu sa nám podarilo prenajať prvý verejný priestor pre zbor. Pre mňa toto bola veľmi silná časť príbehu. Odvtedy robíme v Nitre verejné bohoslužby, tj. od roku 2007. 

Viackrát si spomenul skupinky. Viaceré nové zbory vidí v skupinkách možnosť, aby nebol kresťanský život sústredený iba na nedeľné bohoslužby, ale aby sa ľudia schádzali, modlili sa a čítali Písmo aj počas týždňa. Na akom princípe ste tvorili takéto skupinky?

M: V prvej lokalite, v Nových Zámkoch to bolo veľmi organické, teda nebol nejaký princíp, podľa ktorého by sa ľudia zapájali do skupiniek. Ale ako sa rozbehla mládežnícka a detská služba, skupinky sa vyprofilovali generačne. V Nitre, v tom čase, vznikali skupinky na základe prirodzených väzieb medzi ľuďmi. Ľudia, ktorí mali podobné záujmy, boli si niečím blízki, sa spoločne schádzali. 

A aké bolo demografické zloženie ľudí v týchto prvých lokalitách? Mladší ľudia, starší, rodiny…

M: Mám takú teóriu, že zakladateľ zboru do veľkej miery definuje demografiu svojho zboru. Čiže, keď som bol v Nových Zámkoch ešte „mladé ucho“, tak som viacej priťahoval mladých a keď sme neskôr v Nitre boli mladá rodina, tak sme viacej oslovovali mladé rodiny. 

Akým spôsobom fungovala lokalita v Nitre? Akým spôsobom ste sa orientovali, aké aktivity ste vyvíjali?

M: Chceli sme vybudovať spoločenstvo, ktoré je orientované misijne na mesto. V prvom období sme robili veľmi veľa komunitnej práce. Napríklad sme robili každoročne veľkú kampaň Milujem moje mesto. Pripravovali sme materiálnu pomoc chudobným v spolupráci s Mestským úradom a primátorom, čo bolo veľmi pozitívne hodnotené. Jednoducho sme hľadali spôsoby, ako môžeme slúžiť potrebám mesta. Začali fungovať rôzne kluby – detský klub, z ktorého sa vyvinul teenagerský klub s dosahom na deti v meste, práca medzi vysokoškolákmi, tiež formou klubu, z ktorého vznikla mládežnícka služba. 

Ako ste sa posunuli zasa ďalej, do ďalších dvoch lokalít? Bol to podobný príbeh? 

M: V čase, kedy sa rozbiehala lokalita v Nitre, snažili sme sa definovať víziu pre celý región. Našou túžbou, zámerom, bolo zasiahnuť okresné mestá na okolí. V tom čase sa k nám pridal jeden manželský pár, ktorý mal bremeno pre Zlaté Moravce a neskôr ďalší pár s túžbou priniesť evanjelium do Šale. Takže v nasledovných rokoch sme začali robiť niečo ako „misiu v zárodku“ v týchto mestách. V Zlatých Moravciach z toho vzniklo plnohodnotné spoločenstvo (od 2012) a v Šali je to zatiaľ naša misijná lokalita (v r. 2009 začala pravidelná služba – pozn. red.). Takže zbor Kristus mestu má tri plnohodnotné lokality a jednu misijnú. 

V našom slovníku rozlišujeme tri fázy rozvoja lokalít. Prvou je start-up, druhou je misijná lokalita a treťou je riadna lokalita zboru Kristus mestu. 

Do Zlatých Moraviec a Šali už nešla vaša rodina osobne, ale predpokladám, že rovnako ako pred tým sa pastierske páry do týchto miest presťahovali a budovali tu zbor znovu od nuly. Mám pravdu?

M: Ja razím takú teóriu, že tento náš slovenský kontext je ako Kniha Skutkov. Z pohľadu prebudeneckého kresťanstva je Slovensko stále ešte do veľkej miery biela mapa. Tzn. že do nového miesta musí niekto reálne prísť a zasiať. Ako to hovorí Pavol: „Ja som sadil, Apollo polieval, ale Boh dáva vzrast. “ (I. Kor. 3,6) Vždy si to pýta nejakých rozsievačov, ktorí prídu a zasejú prvé semienka. Tzn. že niekto musí dať seba na oltár a ísť a obetovať sa. V tom lepšom prípade s ním príde skupina, ale často je to tak, že niekto musí urobiť prvý krok. A svojim krokom viery strhne časom ďalších, ktorých Pán Boh povolá. Realita je, že nemáme toľko zdrojov, aby sme posielali ľudí do všetkých miest. Sme malé cirkvi a malé zbory. Ale verím tomu, že keď Boh niekoho povolá pre zakladanie a zbor si za tým stojí, tak sa nájdu ďalší ľudia, ktorí sa pridajú. To je naša prax. My vždy potrebujeme počuť, že niekto horí víziou, kto má tu vášeň a v priebehu toho procesu sa vyrysuje tím okolo neho. To je moja osobná skúsenosť na každom mieste, kde som bol. 

Ďalší zbor ste založili úplne mimo tento región, v Banskej Bystrici. Ako to bolo?

M: Pred štyrmi rokmi sme sa stali materským zborom pre zbor O nás nejde (ONN) v Banskej Bystrici. Ešte sále sú našou cirkevnou stanicou po formálnej stránke. Ale zámerom je, aby boli čím skôr ustanovení ako samostatný cirkevný zbor. 

Čo to znamená, že ste materským zborom? Ako konkrétne sa zapájate do ich fungovania?

M: Mali sme dohodnuté tri roky, počas ktorých sme tam veľmi intenzívne slúžili v takých oblastiach ako kázanie a chvály, čiže taký klasický bohoslužobný servis, starostlivosť o ich vedenie. Oni boli súčasťou mnohých našich projektov. Začínalo sa s piatimi ľuďmi, v súčasnosti ich je asi 40. Náš prínos bol veľmi osobný, ich lídri, pastiersky pár chodil každý týždeň na naše pastierske stretnutia. 

Ak by sme to historicky zhrnuli, tak prvá dekáda našej služby bola zameraná na jedno mesto, druhá na najbližší región a teraz sme vo fáze služby, keď nám Boh dáva geograficky širšie zameranie. Prvým miestom je Banská Bystrica. A sme vo fáze založenia ďalšieho zboru v inom regióne na Slovensku a potom príbeh Budapešti.

No a to už je ozaj veľká vec, zakladať nový zbor dokonca v susednom štáte. V tom ste určite jedineční. Okrem toho, že si sám polovičný Maďar po otcovi, ako k tomu došlo?

M: V Budapešti zakladáme medzinárodný cirkevný zbor, ktorý sa volá Equippers Budapest. Je to opäť dlhý príbeh. Približne 7-8 rokov dozadu sme sa vzťahovo prepojili so sieťou zborov, ktorá má svoje korene na Novom Zélande – Equippers Church. A cez toto prepojenie sa v mojom živote zrodilo povolanie pre službu v Budapešti. Ja som medzitým intenzívne cestoval a vždy jeden víkend v mesiaci som kázal v zahraničí, dokopy asi v 20 krajinách. V roku 2019 som mal znova bezsennú noc na jednej služobnej ceste v Taliansku. A vtedy ma Boh povolal pre zakladanie novej práce v Budapešti.

Ako sa to prakticky rodilo priamo na mieste?

M: Začali sme pôsobiť celý jeden rok v Budapešti ako skupinka v podzemných priestoroch jedného coworkingu v centre mesta. Konkrétne polovicu týždňa sme tam a polovicu týždňa na Slovensku. Od nás z Nitry je to dva a pol hodiny cesty, takže za rohom 🙂  Opäť sme tu nemali žiadne vzťahy, žiadne zázemie. Prvý rok bol o vytváraní nových vzťahov a zviditeľnení našej prítomnosti v meste. Po prvom roku sme oznámili začiatok verejných stretávaní. Chceli sme začať v nedeľu večer, aj sme začali, ale po troch nedeliach sme to museli zastaviť kvôli lockdownu. Hovorievam, že moja dohoda s Bohom nebola o tom, že budem zakladať zbor počas svetovej pandémie 🙂  Čiže ako všetci ostatní sme išli do streamovania a stretávali sa iba v súkromí. 

V súčasnosti máme za sebou znova desať týždňov verejných bohoslužieb. Chodia medzi nás ľudia asi z pätnástich národov od Pakistanu, cez Ugandu, Venezuelu až po Rusko, také rôznorodé spektrum. Budapešť pokladám za metropolu, ktorá v našom geograficko-demografickom priestore vôbec nie je. Metropolitná Budapešť má okolo troch miliónov ľudí a z toho okolo štvrť milióna sú cudzinci. Takže našou cieľovou skupinou sú mladí cudzinci a potom takisto Maďari, Budapešťania, ktorí sa cítia pohodlne v medzinárodnom prostredí. To je náš záber. 

Bohoslužby sú po anglicky?

M: Áno. Teraz robíme preklad do sluchatiek do španielčiny a plán je taký, že v septembri začneme tlmočiť ešte do maďarčiny.

Koľko ľudí sa schádza?

M: Je to veľmi ťažko povedať. Na bohoslužby chodí teraz asi 40-50 ľudí. Ale celkovo sa tam vystrieda aspoň dvojnásobok. Moja skúsenosť je taká, že čím väčšie mesto, tým je väčšia fluktuácia. Preto je dôležité dávať dôraz na všetky také procesy integrácie ako je napr. učeníctvo. 

V súčasnosti sa sústredíme na budovanie tímu a skupiniek. Voláme ich e-groups. Sú štyri, cez leto sa otvárajú tri ďalšie, do konca roka by sme ich chceli mať desať. Je to trošku iný spôsob, ako sme ich robili doteraz. Máme už hotový video obsah, ktorý je formou sérií, ku každej sérii je manuál. Využívame know how už rozbehnutého zboru Equippers. Materiály sú v angličtine, pre nás použiteľné, čo je veľká výhoda. V septembri, devätnásteho máme Launch Sunday, niečo ako oficiálne spustenie cirkevného zboru. 

Veľkou výhodou je tiež, že momentálne sa presťahoval do Budapešti náš syn s manželkou a „držia tam vlajku“. Tiež tam vedieme stážový program. Máme 8-9 stážistov, Slovákov. Pre mňa je táto skúsenosť v Budapešti zvlášť dôležitá. Kedysi som dokončil PhD z misiológie a predmetom môjho štúdia bolo „misio urbi“, misia v urbárnom prostredí 21. storočia v európskom kontexte. Takže to je niečo, čo je veľkým predmetom môjho záujmu ako duchovného tak aj akademického. Budapešť je pre mňa úžasné laboratórium. 

A ešte by som sa rada zastavila u biblickej školy Gateway Colleage v Nitre, čo je tiež veľmi zaujímavý projekt. Môžeš k nej povedať nejaké bližšie informácie? Ako vznikla, pre koho je určená apod.?

M: Ako 18 ročný chalan som zažil biblickú školu v Amerike. Bol som prvý chalan z nášho prostredia, ktorý išiel do zámoria na biblickú školu. A tieto tri roky doslova zmenili môj život. Takže som vždy chcel niečo také začať aj tu. Bol to dlhý príbeh, ale keď to zjednoduším, tak v r. 2013 sme spustili denné ročné biblické štúdium pod názvom Gateway Colleage. To slovo Gateway vychádza z príbehu Jákoba, ktorý uteká od svojej rodiny. Uprostred cesty zaspí s nevyriešenými vecami, sníva sa mu sen, kde vidí otvorené nebo nad sebou. A keď sa zobudil, povedal: „This is a gateway to heaven“. (1. Mojž 28,17) Zažil moment osobného premenenia. Na Gateway hovoríme, že máme tri hodnoty – hlava, srdce, ruky. Hlava, to je skôr tá akademická časť, srdce je tá duchovná, formačná časť a ruky, to je praktická formácia pre službu. Chceme rozvíjať všetky tieto zložky. Od roku 2013 máme za sebou osem ročníkov a fungujeme tak, že máme denný ročný program, tj. že reálne sú študenti v učebni osemnásť hodín v týždni a okrem vyučovania majú aj mentoring a nejakú konkrétnu službu buď v našom zbore alebo v spolupracujúcom zbore. A potom je tu diaľkový program, kde študenti preberajú rovnaké učivo za dva roky. A fungujú po sobotách. Zatiaľ máme, tuším, okolo 70 absolventov.

Nejedná sa o akreditovaný program, ktorý by bol prepojený na štátne školstvo?

M: My sme vnímali veľkú potrebu takého medzistupňa, medzičlánku pre tých, ktorí nechcú ísť do profesionálnej služby, ale predsa chcú zažiť intenzívne učedníctvo. Na diaľkové štúdium chodia ľudia rôznych vekových skupín. Ide o základný teologicko-formačný balíček, ktorý zažijú. Nemáme žiadnu akreditáciu. Sme cirkevnou organizáciou. Mimo školského systému. 

A teraz otvárame 2. ročník, tzv. Leadership academy. To je program, ktorý je vyslovene orientovaný na „leadership“, vodcovský tréning. 

Kameňom úrazu pri zakladaní zborov sú peniaze. Zbor potrebuje zaplatiť kazateľa, prípadne ďalších ľudí, prenájom priestorov. Ako ste to riešili? Mali ste zahraničných partnerov alebo ste zvládli financovanie nových zborov len z vlastných prostriedkov či z centrálnych zdrojov cirkvi?

M: Verím, že je zdravé, aby mali pracovníci v duchovnej službe kombinovaný príjem. Snažíme sa viesť náš tím k tomu, aby ich príjem pozostával z troch častí: z duchovnej služby, zo sekundárneho príjmu (napr. v sekulárnej sfére) a zo self-fundraisingu.

Je niečo, čo by si z odstupom času robil inak? A čo zásadné sa naopak osvedčilo? Ak by si mal dať kľúčové odporúčanie budúcim zakladateľom, čo by to bolo? 

M: Bol by som odvážnejší vykročiť do nových vecí. Nebál by som sa viac dôverovať Bohu vo financiách. Rýchlejšie a flexibilnejšie by som ustanovil lídrov. Viac by som experimentoval. Menej by som sa obával zlyhania. 

Všetky tieto veci, o ktoré si sa podelil, boli určite veľmi náročné. Si ženatý, máš tri deti. Spolu s rodinou ste sa viackrát sťahovali, určite si často chýbal doma. Nebolo to pre tvoju rodinu, pre teba príliš? Nemal si problémy v manželstve, nevyhorel si? Je možné toto všetko zvládnuť bez toho, aby to malo negatívny dopad na tvoj život, na tvoju rodinu?

M: Moje najväčšie šťastie je, že moja manželka Marti, je v tom plnohodnotne so mnou. Samozrejme boli obdobia, kedy bola na vedľajšej koľaji, keď boli deti malé. Ale inak v tom plnohodnotne slúži so mnou. Organizuje ženskú konferenciu, káže. Čo sa týka detí, ako som povedal, najstarší už tiež spolu s nami slúži v Budapešti. Inak je to asi predčasné povedať, aký vplyv to na nich malo. Prostredný syn je vysokoškolák a najmladší je ôsmak, má 13 rokov. Vždy sme museli nejako vybalansovať rodinu a službu. Rodina je citlivá záležitosť a musí sa brať na ňu v tom všetkom ohľad. U nás doma vždy bývali nejakí študenti, ktorí nám pomáhali vtedy, ak sme neboli s manželkou doma. Teraz sme vždy pondelok, utorok mimo Nitry, kde bývame a kde najmladší syn chodí do školy. A vtedy vieme, že máme vždy niekoho spoľahlivého, kto nás zastúpi. A niektoré týždne jednoducho manželka ostáva doma. Vo všeobecnosti môžem povedať, že naša rodina tento príbeh žila plnohodnotne s nami. 

Čo sa týka vyhorenia, keď sme sa sťahovali do Nitry v r. 2006 som mal sabatikal. Ale neskôr uprostred doktorandského štúdia, čo bolo dosť náročné, som zažil akési vyhorenie a dal som si na šesť mesiacov taký ľahší režim. Snažil som sa znovu načerpať sily a získať nové inšpirácie a vízie. Navštívili sme viacerých lídrov hlavne z Európy, ktorí hovorili intenzívnejšie do nášho života. A môžem povedať že Boh veľmi obrodil moju dušu v tom čase.  

Ale moja manželka by ti to vykreslila troška farebnejšie než ja (smiech).