Pred pár rokmi, keď sme v našej lokalite v Zlatých Moravciach otvárali bohoslužbu, som si čítal z evanjelia známy príbeh o Zacheovi, príbeh, ktorý poznám od detstva. Ešte nikdy predtým som sa však naňho nepozrel v súvislosti s cirkvou. Naša pointa multilokalitnej cirkvi – jeden zbor v štyroch mestách – je prísť bližšie k ľuďom. Keď ľudia neprídu k nám, potrebujeme prísť my ku nim. Za komunizmu bolo bežným, že ľudia k nám na bohoslužbu prichádzali aj za cenu, že museli vstať ráno o štvrtej, ísť na prvý autobus, prečkať hodiny na stanici, prestúpiť na iný spoj a potom obdobnú tortúru podstúpiť cestou domov. V ére mikrovlnkovej spoločnosti, kedy sa jedlo pripraví za minútu, kedy vieme v reálnom čase rozprávať s priateľom z opačnej strany planéty a pritom sa mu dívať do očí a kedy je čokoľvek kedykoľvek jediným kliknutím k dispozícii, musíme prispôsobiť aj formy, akými evanjelium robíme dostupným. 

Zacheus bol riadny týpek. Bol to bohatý skorumpovaný kolaborant s okupujúcim Rímom. Vyberal dane, na ktorých sa obohacoval. Židia ho nenávideli, pretože pracoval pre Rimanov a tí ho zas nenávideli, pretože bol Žid. Napriek tomu ľudia ako on dokázali svoje bohatstvo vyorať na chrbte zbedačených (niežeby to pripomínalo dnešný svet…). Paradoxom je, že Zacheus mal túžbu vidieť Ježiša. Nesmieme nikdy vychádzať z predpokladu, že ľudia po Bohu netúžia. Aj navonok pôsobiaci neznabohovia ako bol Zacheus majú vnútorný drive žiť naplnený život. Blaise Pascal povedal, že v srdci každého človeka je vákuum, ktoré dokáže naplniť iba Ježiš. 

Napriek tomu, že túžba bola, nastali prekážky. Zacheus nevedel len tak k Ježišovi prísť. Jeho handicapom bola nízka postava. Medzi ním a stretnutím so živým Kristom bol nábožný dav. Mnoho ľudí išlo za Ježišom a paradoxne títo ľudia bránili Zacheovi mať osobnú skúsenosť s Ježišom. Aké absurdné, že ľudia v Ježišovom prostredí dokážu vytvoriť bariéru, ktorou iným znemožnia sa s Ježišom stretnúť. Náš národ sa pokladá za kresťanský. Podľa štatistík by tu malo byť 80% kresťanov. Pred časom bol v Nitre robený prieskum na stredných školách a zistilo sa, že len 6% mladých ľudí dôveruje cirkvi. Čo to znamená?

(Zdroj: Lukas Rodrigues, pexels.com)

Nábožný dav sa stal bariérou pre ľudí, ktorí majú hlad po Ježišovi. Sme národ zaočkovaný proti Ježišovi. Očkovanie je proces, pri ktorom je organizmus vystrojený maličkým percentom látky, voči ktorej má byť imúnny. Na Slovensku máme milióny, ktorí dostali akurát tak maličké percento z Ježiša, že sa stali voči nemu imúnni. Náboženstvo je najväčšou prekážkou zjaveniu.

Zacheus však našiel strom. Nebol ničím špeciálny. Nebol to eben ani eukalypt ani nórsky smrek. Bol to obyčajný sykamor či divý figovník. Ale bol poruke. Zacheus naň vyliezol a prekonal bariéru, ktorá medzi ním a Ježišom stála. Takýmto stromom máme byť. Našim poslaním je sprostredkovať osobné stretnutie so živým Kristom. Ľudia sú hladní a hľadajú príležitosť, ako Ježiša vidieť nenáboženským spôsobom. Sme možno práve zasadení a malí, ale sme strom! A vyrastieme. Budeme košatí a mnoho Zacheov nám vylezie na konár.

Keď v roku 1786 William Carey na stretnutí pastorov hovoril o potrebe priniesť evanjelium do šíreho sveta, jeden kazateľ ho tam uzemnil: “Mladý muž, sadni si! Ak sa Bohu ľúbi spasiť tých pohanov, urobí to aj bez mojej či tvojej pomoci!” Som rád, že Carey si nesadol. Išiel do Indie a dnes je pokladaný za otca modernej misie. Jeho krédom bolo: “Aké právo máme počuť evanjelium dvakrát, ak sú tu ľudia, ktorí ho nepočuli ani raz?”

Buďme stromom. Ako zbory robíme, čo cítime, máme a vieme. Pripravujeme bohoslužby a iné stretnutia. Ale bez teba to nepôjde. Buď konárom na strome. Nech sa Zacheovia hrnú!